29.03.2021 | 4 min read |

Lucia Zimanova

by Lucia Zimanova

Meet Our Members – KInIT – Mária Bieliková

Povedzte nám, prosím, niečo viac o Kempelenovom inštitúte.

Kempelenov inštitút inteligentných technológií (KInIT) je nezávislý inštitút, ktorý sa zaoberá výskumom inteligentných technológií – umelej inteligencie a viacerých oblastí informatiky aj v prepojení na ďalšie disciplíny.

Za najdôležitejšie však považujem to, čo chceme dosiahnuť, to, čo nám pomáha vytvárať prostredie dôvery v tíme zapálených ľudí. Kempelenov inštitút má ako hlavný cieľ sústreďovanie talentov. Chceme zmeniť odliv šikovných ľudí zo Slovenska, ktorý nadobudol za posledných cca desať rokov hrozivé rozmery, na cirkuláciu. A to nielen z pohľadu geografického, ale aj z pohľadu sektorového. Máme ambíciu zlepšovať výskum v biznise, vo firmách a ďalších organizáciách.

Snažíme sa o to, aby sme spoločne dokázali zdieľať znalosti a skúsenosti, rozvíjať sa navzájom a zvyšovať tak potenciál pre inovácie. Na to potrebujeme zvýšiť úroveň výskumu v oblasti inteligentných technológií na Európsku a svetovú úroveň. Práve internacionalizácia a lepšie prepojenie so svetom bude užitočná nielen pre nás, ale aj pre celý akademický sektor na Slovensku.

Čo vás inšpirovalo k tomu založiť Kempelenov inštitút?

Na začiatku to bolo presvedčenie, že Slovensko ako krajina sa môže priblížiť k Európskej a svetovej špičke len ak bude mať kritickú masu šikovných a aktívnych ľudí. Podpora a výchova lídrov je kľúčová práve na Slovensku, v krajine, kde pozorujeme pomerne veľký odliv mladých do zahraničia. Napríklad podľa posledného prieskumu viac ako 50% z tých najšikovnejších maturantov s potenciálom pre informatiku, študuje v zahraničí. Aby sme sa všetci mali lepšie a mohlo byť postarané aj o slabších, potrebujeme charakterných, podnikavých a angažovaných expertov. O toto som sa aj spolu s kolegami dlhodobo usilovala.

Keď minulý rok vznikla príležitosť rozvinúť túto myšlienku vo forme nezávislého inštitútu, ktorý má obrovský potenciál presvedčiť mladých ľudí o tom, že na Slovensku je mnoho skvelých príležitostí pre uplatnenie, pomôcť im rásť, tak sme túto príležitosť využili.

KInIT je vo svojej forme a oblasti pôsobenia v slovenskom ekosystéme výskumu, vzdelávania a inovácií nový prvok. Ale v zahraničí takéto inštitúty existujú, často aj s podporou štátu. Slovensko by nemalo byť výnimkou.

Aký bude podľa vás, najväčší prínos inštitútu pre slovenskú vedu?

Kempelenov inštitút svojím silným prepojením s priemyslom a zároveň silným akademickým zázemím kombinovaným so skúsenosťami zo zahraničia, má potenciál reálne prilákať šikovných ľudí na Slovensko. Aby ten efekt bol čo najväčší, KInIT má hlboko vo svojej DNA zakódovanú spoluprácu. A tak rastom a rozvojom Kempelenovho inštitútu sa bude vytvárať príležitosť aj pre všetkých ďalších hráčov na Slovensku, pre ktorých sú veda a výskum dôležité – univerzity, Slovenská akadémia vied, inovatívne firmy a aj štát.

Veríme, že prispejeme nielen k špičkovému výskumu, ale aj k zodpovednému výskumu v oblasti, ktorá je v súčasnosti pre spoločnosť veľmi dôležitá. Venujeme sa aj otázkam etiky v informačných technológiách a špecificky v umelej inteligencii.

Ktorá najpálčivejšia etická otázka sa spája s umelou inteligenciou? Máme sa jej báť, dokážeme ju mať tzv. vo svojich rukách, alebo si raz bude žiť svojím životom?

Tých otázok je viac. Týkajú sa najmä zabezpečenia základných ľudských hodnôt ako dôstojnosť človeka, súkromie, spravodlivosť, autonómnosť, zodpovednosť v kontexte využívania technológií a špeciálne umelej inteligencie.

V prípade umelej inteligencie prax silno predbehla teóriu. Ľudia vymysleli algoritmy, ktoré sú schopné hľadať riešenia spôsobom, keď sa sami učia, zdokonaľujú na základe vlastného fungovania a poskytnutých dát. Človek mnohokrát nerozumie prečo sú výsledky také ako sú. Aplikácie totiž aktuálne predbehli teóriu. To znamená, že ľudia vymysleli postupy, ktoré fungujú, ale neexistuje zatiaľ teória, ktorou by sme vedeli odvodiť ich vlastnosti. Zároveň stroje v mnohom prekonali človeka, vedia nielen rýchlejšie, ale mnohokrát aj presnejšie navrhovať riešenia, či už to je odhalenie nejakého neštandardného správania či javu alebo rozpoznanie zaujímavej informácie, textovej alebo aj obrazovej.

Myslím, že umelej inteligencie sa báť nemusíme. Teda mali by sme sa jej báť, keď o nej nič nevieme. A preto odporúčam každému, tak ako sa učil o stromoch, kvetoch, človeku a spoločnosti, aby venoval aspoň pár hodín času získať znalosti o základných princípoch umelej inteligencie.

Ovplyvnila súčasná pandémia aj váš výskum? Ak áno, v akom zmysle?

Asi ani neexistuje oblasť a človek, ktorého by súčasná pandémia neovplyvnila. Určite ovplyvnila aj nás. Chýbajú osobné stretnutia, diskusie. Tiež získavanie finančných prostriedkov pre inštitút pandémia veľmi komplikuje. V novom inštitúte treba nadväzovať nové vzťahy a to nie je v tejto situácii jednoduché. Musím ale povedať, že práve táto doba trochu zbúrala niektoré bariéry a často sa dostávame do nových situácií. Za mňa je stále viac pozitívnych impulzov ako tých iných.

Pandémia nám zároveň otvorila viaceré možnosti. Už v čase vzniku inštitútu sme plánovali kombinovanie práce doma a v coworku. Prepojenie so zahraničím je teraz jednoduchšie a tak už v prvom roku fungovania máme v tíme šiestich špičkových výskumníkov zo zahraničia, čo by normálne nebolo ani možné.

Tým, že sa Kempelenov inštitút vlastne narodil cez celosvetovú pandémiu, od začiatku toto využil pre nastavenie efektívnych procesov a otvoreného fungovania. Verím, že práve v dlhodobom horizonte bude toto našou obrovskou výhodou.

Je zaujímavé, že výskumný inštitút sídli v coworkingovom priestore. Aký prínos pre vás má toto nové prostredie a komunita HubHub?

O prepojení s inovatívnym priestorom ako je HubHub sme uvažovali ešte keď sme pôsobili na univerzite. Mňa to vždy lákalo, lebo som presvedčená, že aj priestor nás formuje a vychováva. Nejde ani tak o to, ako exkluzívne je vybavenie, ale čo sa v nich deje, kto v nich je, aké interakcie má možnosť poskytnúť tým, čo v nich sú. Ak sa k tomu pridajú ešte aj technológie, ktoré tejto interakcii napomáhajú, tak vzniká niečo, čo môže významne podnecovať zaujímavé a nové nápady, čo môže ľudí urobiť doslova šťastnými.

Treba povedať, že výskumníci štandardne nepôsobia v coworku. Na výskum potrebujete aj veľa hodín pokoja. Na druhej strane možnosti coworku úžasne stimulujú nové myšlienky. Nielen v rámci samotného inštitútu, ale aj v kontexte ďalších spoločností, ktoré sa v priestore nachádzajú. Preto vidím v coworku aj v spojení s prácou doma pre výskum a inovácie veľkú príležitosť, aj pre výskumné aktivity.